PRIJAŤ ŽIVOTNÉHO PARTNERA TAKÉHO, AKÝ JE (lebo stokrát nič zabije aj slona)

            Veľmi ma hnevalo, že moja manželka vždy po sebe nechávala po celom byte otvorené zásuvky. Asi tak do polovice. Zakaždým som ju na to upozornil. Ona sa snažila zatvárať ich, ale často na to zabudla. Neskôr som jej to aj tvrdšie vyčítal, ale ona to nedokázala – napriek dobrej vôli - zmeniť. A tak som pritvrdil vo svojich vyjadreniach. Varoval som ju, že malý syn si môže na otvorenej zásuvke ľahko ublížiť. Manželka mi rozumela, snažila sa, ale zásuvky často ostávali otvorené.
            Až sa stalo... Jedného dňa sa synovi stal úraz. Narazil na otvorenú skrinku a poranil sa. Tiekla mu krv, ústa mu na pohotovosti museli zašiť. To mi dodalo vietor do plachiet. Spustil som vlnu kritiky a výčitiek – ako keby ona sama nedostala trest väčší – bolesť vlastného syna! So zadosťučinením som si pomyslel: „Tak, a teraz konečne to pochopila a naučí sa ich zatvárať!“
            Nasledujúci deň som prišiel z práce domov a skoro ma trafil šľak. Tri zásuvky som znova našiel pootvorené. A tak som si sadol do kútika izby, bezradný, a pýtal som sa Boha, čo mám robiť.
            Pochopil som. Odvtedy zatváram otvorené zásuvky sám. Bez komentárov, ktoré sú aj tak zbytočné. A viac si uvedomujem, že ja síce zatváram „manželkine“ zásuvky, a ona zasa svojou diplomaciou hasí mnou rozdúchané situácie.